Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Pre návštevníkov

O Dúpencoch (Dúpäncoch) od Andreja Kmeťa

Čože sú to zase za Dúpence? — Mnoho ráz počul som o dierach v stráni pozhora Tesár na ľavom brehu Štiavničky, ba aj ukazovali mi ich z hradskej, ale bližšie nevšimnul som si ich. Až toho roku (1902) 10. júna, idúc na kňazskú poradu do Horných Šipíc, pohnúc sa z domu hodne včaššie, odbočil som k dieram v sprievode môjho bývalého lansko- a predlanskoročného paholčeka, šuhaja veľmi nadaného, rozumného a dobrého. Sám v nich ešte nebol, ale o nich vedel. Keď najvrchnejšiu našiel a za ním som sa i ja vyškriabal, bol som nevýslovne prekvapený, ale aj potešený, že sa niečo takéhoto v našom okolí nachodí a že som si toho konečne všimnul.

Už sám názov Dúpence značí veľmi dávny pôvod, lebo náš ľud dávno už neužíva slovo dúpä1 o diere alebo o jaskyni. Dávno to bolo, keď to slovo užíval a keď týmto dieram to meno dal.


A. V doline medzi Domaníkami a Tesármi, jedných 15—20 m nad hladinou Štiavničky, v kolmom brale, z rozličných vrstiev zlepenca a pieskovca, niekde ku podivu z malých okrúhlych tvrdých kamenčokov pevne zlepených záležajúceho, leží najhornejšia jaskyňa, a síce tá, od ktorej všetky (sú štyri) dostali meno dúpeniec; v spoločnom, do polkruhu robenom pitvore, pravidelne rozložených a vykresaných je osem dúpeniec, t. j. komôrok, z ktorých dve najkrajnejšie a od vchodu lícujúceho s bralom len na l—2 m vzdialené, sú najmenšie, piata ale (odľava napravo čítajúc) je najväčšia a bočnou dierou spojená so šiestou. Kresané sú tak pravidelne a čisto, že na vchodoch vykresané sú i dveraje, i prah. Podlaha spoločného pitvora je vodorovná a s ňou v jednej ploche ležia i podlahy komôrok; iba ôsma je hlbšia. Spoločná poval je trochu oblúkovitá, t. j. v prostriedku najvyššia, a vyzerá, ako čo by na komôrkach bola položená, lebo práve tam delí sa jedna vrstva brala od druhej.

Rozmery sú v metroch nasledujúce: komôrka I. nemá dverají, vchod 1,20 vysoký, 0,80 široký, ľavá stena 0,90, pravá 1,00, zadnia 1,00, zvýšosť komôrky vnútri 1,00; II. vchod 1,40 v, 1,00 š, dveraje ľavé 0,80—0,40, pravé 0,80—0,60, ľavá stena 2,20, pravá 2,40, zadnia 2,25, zvýšosť 1,60; III. vchod 1,30 š., 0,95 č., dveraje ľavé 0,70—0,11, pravé 0,40—0,15, ľavá strana 1,55, pravá 1,30, zadnia 1,80, zvýšosť 1,60; IV. vchod 1,45 v., 0,80 š., dveraje ľavé 0,40—0,40, pravé 0,90—0,30, ľavá strana 2,30, pravá 2,50, zadnia 2,30, zvýšosť 1,10; V. vchod 1,30 v., 0,90 š., dveraje ľavé 0,60—0,30, pravé 0,80—0,20 ľavá strana 3,00, pravá 3,49, zadnia 2,50, zvýšosť 1,70; VI. vchod 1,10 v., 0,75 š., dveraje ľavé 0,50—0,20, pravé 1,00—0,10, ľavá strana 0,50, pravá 0,70, zadnia 1,30, zvýšosť 1,10; VII. vchod 1,00 v., 0,65 š., dveraje ľavé 0,70—0,30, pravé 0,90—0,20, ľavá strana 0,80, pravá 0,70, zadnia 1,30, zvýsosť 1,20; VIII. vchod 0,90 v., 0,70 š., dveraje ľavé 0,70—0,10, pravé 1,00—0,20, ľavá strana 0,20, pravá 0,20, zadnia 1,00, zvýšosť 0,80. — Celiny medzi vchodom hlavným a I. komôrkou 1,90, medzi I. a II. 0,95, medzi II. a III. 0,90, medzi III. a IV. 0,85, medzi IV. a V. 1,10, medzi V. a VI. 0,90, medzi VI. a VII. 0,75, medzi VII. a VIII. 0,70, medzi VIII. a hlavným vchodom 1,10. — Hlavný vchod je 3,30 š., 2,10 v. Pitvor nazadku 2,10 v., napredku 1,60 v. Šírosť jeho je 4,30, zdížosť 5,50, Hlavný vchod čili spoločnú dieru k Dúpencam z hradskej nevidieť, lebo je primalá a krovím zakrytá.

Načo Dúpence tieto boli a pre koho, kto ich robil a k akému cieľu, to je záhada veliká. Na tú otázku ani
Lambert Karner, prvý znateľ obydiel ľudských pod zemou a v bralách, odpovedať nevie, ani medzi nepočetnými jaskyňami, ním preskúmanými, podobných nevidel. Hneď zahorúca zdelil som mu náčrtok, ale ako vtedy i dnes odpovedá, že na také ešte nenaďabil. Práve (20. okt. 1902) súri kresby, aby ich vo svojom veľkom diele upotrebiť mohol. Dúpence nie sú staré, lebo sú železom robené, ako všade šrámy od čakanov poznať. Ale z druhej strany zas ani mladé nie sú natoľko, že by ich pokolenie pamätalo. Dosiaľ ani povesti o nich nemohol som sa dopátrať, čo však nevytvára, že by jej nebolo, lebo ľudu na priamu otázku obyčajne to na rozum nepríde, ale iba v diškurze per associationem idearum [pri pomoci spoločných úvah], alebo ako hovorí sa, keď to slina na jazyk donesie.
Bolo to spoločné bývanie „pod jedným krovom“ a pre viac rodín? Ale pre tie bolo by dostačilo spoločné prístrešie i bez komôrok a tieto sú i primalé zas pre rodiny? Alebo zdržovala sa tam rodina mravná, malá rehoľa a komôrky mohli by predstavovať cely? Tie krajné a najmenšie snáď pre obsluhu, pre nejakých chlapcov?
Takéto vysvetlenie do ktorých vekov viedlo by nás? Ale v tom páde bolo by sa v ústach ľudu zachovalo iné meno, nejaký soborec, alebo podobné. Akokoľvek, ale pre rozdiel od tých druhých jaskýň ani nebolo by príhodnéjšie, než presne pridŕžať sa mena Dúpence len pre tieto, kdežto tie druhé, veľké, menovať Dúpätami.
Tak potom precízne mohlo by sa hovoriť, že z hradskej videť len Dúpätá, Dúpence2 ale nie. Na každý prípad pamätnosť ale veľmi zvláštna a zriedkavá, prevzácna a cenná. Pre Múzeum dal som vyhotoviť v zmenšených rozmeroch (5 cm — l m) napodobnenie Dúpeniec z cementu. Práca pospolitých našich kamenárov domanických vypadla k úplnej spokojnosti mojej.

B. Dolu nižšie od Dúpeniec, neďaleko od toho miesta, kde stráň a Štiavnička zatočia „k sebe“, čili smer
ich juhozápadný zvrtne sa na juh, neďaleko od tesárskej stanice železničnej, v tom istom brde spatríme tie veľké Dúpätá, ktoré vidieť i z hradskej. Jedna je na území, takže by ju sťa pivnicu bolo možno potrebovať i teraz. Vchod je nízky, že sa človek musí zohnúť, ale to istotne len zato, že je trochu zasypaný, 0,90 m vysoký, 2 m široký, na dolnom či pravom boku s oblokom 0,60x0,68 m širokým. V dolnom zadnom kúte je komôrka 2 m široká, 1,70 m vysoká, 1,25 m hlboká, takže dolná celá stena je 6,40 m dlhá, kdežto horná v pravej čiare len asi 4 m. Zadná stena 2,50 m dlhá, šírosť celej jaskyne 4,50 — 6m, zvýšosť 1,70 m. Na hornej či ľavej strane 1,50 m od vchodu nachodí sa kutica 0,86 m š., okolo 2,00 m hlboká. Kozub v komôrke v ľavej stene 0,50 m vysoký i široký, 0,23 m hlboký. Druhý kozub vedľa kutice 0,50 m v., 0,40—0,34 m š., 0,25 hlboký.

C. Nad týmto dúpäťom zas hore vyššie 8—10 m nad hladinou potoka nachodí sa dvojitá, z hradskej dobre
viditeľná jaskyňa. Prístup do nej bez rebríka je obtiažny. Sám bol som sa pri prvej návšteve už vzdal nádeje, že vystúpim do nej, až pomocou prikrbáľaných zdola kameňov a s pomocou môjho mladého sprievodčíka vyšvihol som sa dáko. Schody tri síce jesto vykresané do mäkkého pieskovca, ale skrze navštevovateľov a vplyvom povetrnosti sú zodraté. Obyčajne zvykli si teda navštevovatelia vypožičať rebríčka od blízkeho železničného strážcu.
Keby som toto aj bol tedy vedel, mohol som neprísť do škody s mojím fotografickým strojom; pri tom namáhaní totiž otriasli a poslabili sa mi zátyky, a keď som vytiahol stroj z pošvy, chcejúc i tieto odobrať, vyhŕkli mi všetky sklá von, i tie, na ktoré bol som si Dúpence odobral, i čisté a boli všetky pokazené. Chudobnému človeku vraj i na stole vykypí!
Ako Dúpence prekvapia človeka svojou temnotou a čipernosťou, tak prekvapí táto dvojitá jaskyňa svojím
svetlom a priestorom. Ako čo by človek vošiel do polozrúcaného kostola. Záleží z dvoch komnát, dvermi spojených.
Na prvej je vchod, na druhej velikánsky oblok. Nebudem dopodrobna miery udávať, len hlavné rozmery. Vchod je 4,40 m široký, 5,20 m vysoký. Zdĺžnosť svetlice 7 m, šírosť 6 m, zvýšosť nazadku 2,50 m. — Druhá svetlica, trochu vyššie ležiaca od prvej, dverami s touto spojená 4,20 m vysoká, 4 m široká, 4,70 m dlhá. Dvere l m šir., 1,20 m vys., l m hrubé, dveraje 1,00 x 1,75 m. Výklenok v pravej stene 1,20 m v., 1,50 m šir. Kozub v ľavej stene l m v., 0,50 m šir., v pravej stene l m v., 0,60 a 0,65 m šir. Veľký oblok 1,50 m nad dlážkou, 3 m v., 1,80x3,70 m šir. Pri týchto rozmeroch nikto nebude sa diviť, že tieto dúpätá až pridobre vidieť z hradskej.

D. Od týchto veľkých dúpät niekoľko metrov napravo a hodne vyššie od nich, nachodí sa najmenšia
jaskyňa, u vchodu a nazadku 2,00 m vysoká, v prostriedku 2,30 m vysoká, u vchodu 3,80 m, nazadku 3,20 m široká, 4,70 m dlhá. Vpravo u vchodu trochu nadvyšený nachodí sa malý krivoľaký výklenok 0,90x1,70 m. (V tomto výklenku a v tom obloku bydlia tie zemné, či skalné osy, ktorých chodby a hniezda vidieť v našom múzeu.)

Teraz povedz, milý čitateľu, načo všetko toto bolo a kto to kresal? Či od tých dúpät majú Tesáre meno? Či toto boli počiatočné Tesáre? Terajší človek to nerobil, ani pre terajšie potreby to nebolo. A na skrýšu i pred vekmi bolo to snáď privzdušné a priotvorené.
Žeby všetky tieto dúpätá pochádzali len od tureckých (alebo trebárs tatárskych časov), žeby za skrýše boli
slúžili, ako si ľud pôvod všetkých dier vysvetľuje, to aspoň tu platiť nemôže, lebo za jedno, tam boli by bývali zle zkrytí, ponevač je to priblízko k otvorenej doline, a prinízko; po druhé, tamtie komôrky (dúpence) sotva boli robené krátkemu úkrytu k vôli; tieto veľké a dvojité ale majú priveľké otvory a privysoké povaly. Ostatne, že aj za skrýše mohli slúžiť, to je pravda, ale púhemu úkrytu k vôli sotva povstali. Kto uhádne ten pravý účel? Kresby poslal som Lambertovi Kamerovi, aby ich vo svojom epochálnom diele o bralných a podzemných bytoch a jaskyniach použiť mohol.


1 Dúpä, jaskyňa u Nedelišťa v Novohrade. Časopis MMS, r. 5, 1902, č. 4, s. 68

2 Oproti Dúpencom na druhej strane (na pravej strane) Štiavničky, bližšie k hradskej a bližšie k Domanikám nachodí sa známa studnička na Čapinskom. Kedysi v obecných počtoch tesárskych za pár rokov stále opakovalo sa: 20 zlatých na zrúbky okolo studničky na Čapinskom. Ponevač studnička len zrúbkov nedostávala, konečne zunoval to jeden občan a ohlásil sa pri počtoch, že ako je to, že každoročne vynaloží sa 20 zlatých, studnička však zrúbkov nemá? „Čuš,“ okríkol ho richtár, „tá studnička zaslúži mať zrúbky zo striebra, lebo bodu z nej predávajú v Štiavnici po 20 grajciarov.“ Tam totiž dolievali furmani víno, čo zo sudov odpili.

ANDREJ KMEŤ - Ďalšie výskumy z obvodu Sitna


 

Dvorníky - pred Turkami opustili svoje dvory



     Kým niekoľko rovno­menných obcí na Slovensku dostalo svoj názov podľa osídlenia kráľovský­mi dvorníkmi, pôvod mena týchto Dvorník spadá do obdobia tureckých nájazdov. Najprv niesla dedina meno svojich majiteľov Tessériovcov. Prvá písomná zmienka z roku 1279 ju pomenúva ako Malé Tesáre. Až po tureckej okupácii v 16. a 17. storočí sa objavuje pod názvom Dvorníky. Historik a geograf Matej Bel (1684 - 1749) usúdil vo svojej celoživotnej vlastivednej práci Notitia Hungáriáé historico-geographica, že obyvatelia opustili pred Turkami svoje dvory, čo zadalo podnet na vznik nového názvu - vo dvore nik - Dvorníky.

     Podobný kuriózny názov má i neďaleká obec Domaniky, odvodená od modelu doma nik. V tejto podobe sa vyskytuje už pred tureckými nájazdmi, z čoho historici usúdili, že meno obce súvisí s prísnymi vybe­račmi daní majiteľov, ostrihomských zemepánov Jána a Rubina. Zrejme keď prišli po poplatky, doma nezostal nikto.

     Juhozápadne, na rozhraní chotárov Hontianskych Tesár a Dvorník, sú zvyšky prepriahacej stanice, tzv. čárdy Patkôš, pri ktorej zastavovali dostavníky po ceste z Budapešti do Krakova. Pri ceste do Banskej Štiavnice, kde študoval na evanjelickom lýceu, sa v nej zvykol zastaviť maďarský básnik Šándor Petőfi (1823 - 1849).


      Zaujimavosťou je tiež, že Sándor Petőfi - významný maďarský básnik a dejateľ bol v skutočnosti Slovák, vlastným menom Alexander Petrovič!

      Otcom Alexandra Petroviča (Sándora Petőfiho) bol novohradský Slovák Štefan Petrovič a matkou bola Mária Hrúzová - Slovenka z Tiešneho pri Právne (Turiec)

      V 19 rokoch si pôvodné meno Alexander Petrovič pomaďarčil na  Sándor Petőfi.

     Jeho rukopis na drevenej hrade bol dlho ozdobou hosťovskej miestnosti. Traduje sa, že do pivnice prepriahacej stanice ústila úniková podzemná chodba, ktorá viedla z hradu Sitno až do Patkôša.

     V roku 1990 objavili pri Patkôši porušenú barokovú hrobku zo 17. storočia. Pri podrobnejšom výskume sa zistilo, že ide o najmladšiu časť kostola sv. Michala z 12. storočia, roz­šíreného z románskej zemepánskej kaplnky v 14. a 15. storočí na gotický kostol a v 17. storočí zväčšeného o kostnicu. Najcennejším nálezom je bronzové torzo plastiky ukrižované­ho Ježiša z prvej polovice 13. storočia. V kopcoch nad Dvorníkmi stála údajne protiturecká strážna veža, podobná krupinskej Vartovke. Povesť o nej žije už len v ústnej podobe.


 

Karol Braxatoris



     Karol Braxatoris (1806 – 1869) patrí medzi významné osobnosti evanjelickej cirkvi. Pôsobil ako evanjelický farár v Hontianskych Tesároch, kde je aj pochovaný, no bol aj básnikom, prekladateľom a cirkevným spisovateľom. Narodil sa 18. 10. 1806 v Krupine a zomrel 12. 5. 1869 v Hontianskych Tesároch. Bol najstarším synom Ondreja Braxatorisa a najstarším bratom Andreja Braxatorisa-Sládkoviča.
     Karol Braxatoris študoval v Bratislave a Jene. Ako farár pôsobil najprv v Börzsöny a potom sa usadil v Hontianskych Tesároch, kde pôsobil až do svojej smrti.
      Bol náboženským spisovateľom a autorom duchovných piesní, z ktorých viaceré boli zaradené do nášho Zpěvníka.

Diela:

  • Hodiny s Bohom, Banská Bystrica 1846
  • Lutherov křesťanský evangelický a. v. katechizmus, 1859
  • Křesťanský evangelický a. v. katechizmus, Pešť 1871
  • Nová ev. Postilla, Pešť 1857

      Bol zástancom názorov Jána Kollára o potrebe zavedenia staroslovenčiny ako úradnej reči v nádeji, že sa tak obnoví jednota spisovnej reči v Čechách, na Morave i na Slovensku a že sa upevní česko-slovenská spolupráca. Na stranu staroslovákov sa okrem Karola Braxatorisa postavili aj Daniel Lichard, Andrej Radlinský, Jonáš Záborský, Karol Kuzmány, Samuel Ormis, Samuel Tomášik a iní významní predstavitelia nášho národa.

     Ondrej Braxatoris (1782 Hronsek – 1845 Krupina) pôsobil v Krupine ako rechtor zmiešanej školy a kantor v ev. a. v. kostole. Bol členom Učenej spoločnosti banského okolia. Pod vplyvom jej predsedu Bohuslava Tablica z Kostolných Moraviec (dnes Hontianske Moravce) napísal niekoľko historických štúdií, z ktorých najvýznamnejšia je štúdia o histórii Krupiny pod názvom Letopisowé krupinští... z roku 1810. Ide o prvú tlačenú monografiu o meste Krupina.

     Andrej Braxatoris-Sládkovič (1820 Krupina – 1872 Radvaň) – známy štúrovský romantický básnik, pôsobil ako evanjelický farár v Hrochoti a Radvani. Karol Braxatoris ho 15. septembra 1847 zosobášil s Antóniou Júliou Sekovičovou v drevenom artikulárnom kostolíku v Hronseku. Okrem slávnych básnických skladieb Marína, Detvan a mnohých básní bol aj autorom početných duchovných piesní, básní a modlitieb, predsedom Zpěvníkového výboru, seniorálnym zapisovateľom a zvolenským konseniorom.
Básnické vlohy zdedil aj Dr. Pavel Braxatoris. Otextoval mnohé piesne, ktoré sa stali evergreenmi, napr. Najkrajší kút v šírom svete je moja rodná zem a Rodný môj kraj.

     Jeho syn Martin Miloš Braxatoris (spisovateľským menom Martin Braxatoris-Sládkovičov) pôsobil ako farár v Senici. Bol zostavovateľom Agendy z roku 1922; básnikom, prozaikom, redaktorom, prekladateľom.

 

Prekvapujúci Karol Braxatoris

Priezvisko Braxatoris je pre mnohých známe z literatúry. Spája sa s Andrejom Braxatorisom Sládkovičom, slovenkým básnikom a ev. farárom v Radvani.  Pre Hontianske Tesáre je však späté s Karolom Braxatorisom, evanjelickým farárom, jeho najstarším bratom.  Chcem uviesť viaceré prekvapivé skutočnosti, na ktoré  som prišla pri štúdiu o jeho osobe a pôsobení.

Prvým  prekvapením po mojom príchode do CZ Hontianske Tesáre bolo,  že Karol Braxatoris  bol mojím predchodcom. Vždy nás naplní pocit bázne, keď zistíme, že osoba, ktorá je pre nás „legendou“ z literatúry alebo dejín, bol človek, ktorý žil na tom mieste  ako my.

Ďalším prekvapením bolo, že aj Karol používal pseudonym  Sládkovič,  tak je podpísaný v matrike pri narodení synov, pri svatbe dcéry sa už tak nepodpisuje. Bol  prvý kto toto prímenie používal?  Alebo neskôr slávnemu mladšiemu bratovi  toto prímenie prenechal? Zostáva to zrejme naďalej rébusom pre literárnych historikov.

Prekvapením  bol pre mňa aj jeho Hontiansky pôvod po matke.  

Otec Andrej dlhoročný  ev. učiteľ a kantor v Krupine, prišiel sem od Zvolena. V Hronseku, Mičinej, v okolí B.Bystrice narazíme na  korene  bohato rozvetveného farárko-učiteľského rodu a príbuzenstva Braxatorisovcov.  Do Krupiny prišiel za prácou. Matka Karola Braxatorisa je však plne rodom Honťanka-  Terézia, dcéra kráľovčianskeho učiteľa zo známeho ev. farársko-učiteľského rodu  Bartolomeidesovocov. Jej matkou bola Terézia  rod. Gašparíková, dcéra kraľovčianskeho  mäsiara. Svadba  sa konala r.1805 a manželstvo bolo požehnané prekvapivo 14 deťmi.  Keď r. 1932 zomrela, otec Andrej sa r. 1833 oženil s Alžbetou Kellnerovou, farárskou dcérou z Devičia, s ktorou mal ešte tri deti. Na Hontianske pomery, kde sa preferovalo jednodetstvo, boli obrovská rodina. Karol bol najstarší zo 17 detí. Nie všetky sa dožili dospelosti, 6 detí je zapísaných v krupinskej matrike zomrelých.

Otcovský dom poskytol Karolovi  dobré zázemie, aj keď neoplýval finančnými prostriedkami. Napriek tomu nadaný Karol študuje v Krupine, neskôr vďaka štipendiu v Lučenci,v B. Štiavnici, na ev. lýceu v Bratislave teológiu. Zo štipendia dokonca pri všetkej skromnosti dáva 50 zlatých otcovi, keď pri požiari prídu v Krupine o strechu nad hlavou. Karol napokon zavŕšil svoje teologické štúdiá  v Jene v Nemecku. Získal výborné jazykové schopnosti, hovoril plynulo okrem rodnej reči latinsky, maďarsky a nemecky, čo bol vtedy nutnosťou, ale využil to aj v literárnej a prekladateľskej práci.

V r. 1833 sa oženil s Emíliou Dobákovou (1817-1902) v Radvani. Sobáši ich Karol Kuzmány, neskôr biskup,  ktorý si v Dobákovskej farárskej rodine tiež našiel manželku. Spolu mali 4 deti.  Dcéra Emíliou Karolína Ľudovíka 1834 sa narodila v prvom pôsobisku.  Synovia Karol  Stanislav 1840,  Karol Vratislav 1846 a  Ján Pavol 1850-1906 už v Tesároch. Obaja Karolovia zomreli v detskom veku.

Dcéra Emília Karolína Ludovika sa po udelení dišpenzu vydala za Daniela Braxatorisa, Bol to o 17 rokov starší strýko, vlastný brat otca Karola, ktorý ich aj sobášil. Na tento sobáš bol potrebný dišpenz. Aj keď v tej dobe neboli výnimkou sobáše medzi  bratrancami a sesternicami, toto však bolo výnimočné, bližšie okolnosti nepoznáme, ani o potomkoch nevieme. 0Vieme, že Daniel Braxatoris bol inžinier zememerač a žil v Dudinciach. Pani farárka Emília, manželka Karola B. zomrela  napokon v Dudinciach, kam sa presťahovala po manželovej smrti a doopatrovala ju dcéra.

Syn Ján Pavol sa oženil s Irmou Baumerthovou z B. Štiavnice. Bol účtovníkom  v Šahách, zomrel v Dudinciach pomerne mladý na TBC r. 1906. Jánova rodina sa presťahovala napokon do Banskej Štiavnice a nemáme vedomosť o žiadnych priamych potomkoch. Dcéra Emília napokon zomrela ako 88-ročná v r. 1923 a je tiež pochovaná v Dudinciach. Hroby sa doteraz zachovali. O tejto súvislosti medzi Dudincami a Braxatorisovcami mnohí Tesárčania, ani Dudinčania už nevedeli. O to viac dáva zmysel a nie je  prekvapujúce, že hlavná cesta  v Dudinciach smerom na Šahy nesie meno Karola Braxatorisa.  

Karol miloval literatúru. Písal príležitostné básne, prekladal z latinčiny, ale najviac ho oslovovala próza, romány, ktoré aj prekladal. Generácii štúrovcov - romantikov vyčítal, že 9 z 10 píšu poéziu a žartovne hovorí, že mal vôľu  pod pokutou básnictvo zakázať. Sám napísal  hist.  román z Hontu „Hrozní mních anebo poslední dedičovia hradu Šalgova v Honte“, ale nezachoval sa. 

Karol Braxatoris bol však v prvom rade farár, tesársky Slova Božieho  kazateľ a dušpastier. Počas 33-ročného pôsobenia v Hont. Tesároch od r. 1936, vedomý si duchovných potrieb národa a cirkvi.   písal napokon predovšetkým  náboženskú literatúru. Napísal knihu modlitieb  Hodiny s Bohem  (1846) .  Novým spôsobom a obšírnejšie podal  Katechizmus  podle menšího katechizmu Doktora  Martina Lutéra , s prípravou ku konfirmácii. Bola to konfirmačná učebnica, ktorá do konca 19.st.vyšla  v  5 vydaniach. ( Ako sa dnes používa „Hvožďara“, tak sa vtedy učili konfirmandi z „Braxatorisa“) Učebnica dejín pre ev. školy Všeobecná história Uher pre školy , síce nevyšla tlačou, ale v rukopise bola rozšírená a používaná  učiteľmi v školách. Bol autorom duchovných piesní, v Evanjelickom zpěvníku 1842 ich bolo zaradených 12.  Najväčším dielom však bola jeho Nová evanjelická postila  na  všecky epištolické texty (1857), v rozsahu 640 strán. Vnímal potrebu Božieho slova v ev. rodinách, ak má cirkev duchovne vzrastať.   Pri práci na Postile  sa zruinoval  finančne aj zdravotne, zvlášť oči utrpeli.  Bojoval za štúrovskú slovenčinu, ale uvedomoval si nutnosť pre bohoslužobný život zachovať zatiaľ ešte biblickú češtinu, kým sa  štúrova slovenčina „nevzdelá a nepovýši“.  Potom bude možné  používať kodifikovanú  slovenčinu ako  bohoslužobný  jazyk aj v cirkvi.   Taký bol jeho postoj k bojom ohľadom používania jazyka a písal preto v kralickej bibličtine.

Prekvapivo nemal žiadne  ambície stať sa  seniorom, ani sa v už v memorandových a patentálnych  bojoch neangažoval vzhľadom na svoj vek.  „Ja som ustal v márnom namáhání – a teraz si vysadnem na breh prúdu  opálajúc  nohama buden sa dívať, ako sa to pechorí...“

Napokon prekvapivo, nezachovala sa nám jeho podobizeň, márne sme ju k tomuto výročiu hľadali. Asi nie materiálne, ale duchovné bolo to, čo chcel, aby po sebe zanechať. Aké typické pre skutočné „osobnosti“. Rovnako ani o jeho priamych potomkoch nemáme vedomosť. Avšak pod veľkou lipou odpočívajúci služobník Božieho slova zostal nám  blízky v piesňach z nášho Ev. spevníka 552 a 557.  Obzvlášť  Pieseň 552 Ó Láska večná, čuj hlas ľudu svojho, vzbuď a chráň lásku  v srdci z nás každého živú, úprimnú, stálu, vrúcu, čistú v Ježiši Kristu.  Karol Braxatoris  si uvedomoval, aká prepotrebná je láska vo vzájomných vzťahoch. Veď žil v zbore, ktorý sa pre  „spory a rúznice“ v roku 1798  rozdvojil na Tesársky a Dvornícky.  Z kopca, ani nie kilometer vzdialené, na seba časom hľadeli dva nové kostoly. 

Prekvapivo cítil svoj prichádzajúci koniec, svoju pozostalosť dával posledné obdobie života až horúčkovite do poriadku, aby ju odkázal a odovzdal Matici Slovenskej a tak odišiel z tejto časnosti do večnosti.  Obrovská lipa, týčiaca sa na kopci na  starom cintoríne, neprehľadnuteľná pre každého, kto Tesárami prechádza, stále  šumí a pripomína nám, že tu žil a pôsobil duchovný velikán Hontu.

 

Zborový deň v Hont. Tesároch 13.7.2014  

Mgr. Mária Hroboňová, ev. farárka


 
webygroup
ÚvodÚvodná stránka