História Tesár a Dvorník

Výhodná geografická poloha obce, nadmorská výška i samotná konfigurácia terénu predznamenala osídlenie tejto oblasti už v pravekom období. Najstaršie stopy osídlenia siahajú do mladšej doby kamennej - neolitu. Na území obce v časti Dvorníky bolo lokalizované rozsiahle sídlisko kultúry s lineárnou keramikou. Svedčí o tom nález plochej antropomorfnej plastiky muža. Ďalší keramický materiál, objavený v horných vrstvách podložia, poukazuje na dlhšie osídlenie v dobe hradištnej. Tvorí ho niekoľko črepov z nádob s jemne vyhnutým alebo takmer kolmým ústím.
Výhodnú polohu obcí pravdepodobne využili na osídlenie aj slovanské kmene. Nepriamy
dôkaz o tom poskytujú veľkomoravské nálezy z Dudiniec.

Ďalšie nálezy sú z obdobia stredoveku - mince, keramické fragmenty nádob, bronzová sakrálna plastika Corpus Christy (na obrázku) z 1. polovice 13. storočia.
Územie oboch obcí preskúmal na prelome 19. a 20. storočia Andrej Kmeť, katolícky kňaz z Prenčova a zakladateľ múzejníctva na Slovensku.

Začiatkom 60. rokov 20. storočia túto oblasť sčasti preskúmal G. Balaša.
Posledný archeologický výskum v obci sa uskutočnil v roku 1991 (kostol sv. Michala).

Predchodcom oboch obcí bola osada, ktorá existovala na tomto území už za vlády sv. Štefana, maďarského kráľa, ktorý v roku 1009 pripojil Slovensko ku svojej korune.
Pôvodne sa skladala z dvoch samostatných častí - Malých a Veľkých Tesár. Malé Tesáre (Minor Teszer) sa nachádzali na území obce v časti Patkôš. Veľké Tesáre (Teszer) ležali na území dnešných Hontianskych Tesár.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z 13. storočia. V roku 1279 kráľ Ladislav IV. Daroval toto územie Demeterovi Huntovi za zásluhy v boji s českým kráľom Otakarom. Časť s názvom Teszer patrila v tom období rodu Teszériovcov, ktorý tu mal kúriu, a od ktorého je pravdepodobne odvodené aj pomenovanie obce.

V roku 1285 patrila hradu Drégeľ. Obec sa spomína aj v listine šahanského konventu z roku 1311. Pápežskí desiatkári mali obec v zozname farností v rokoch 1332 - 1337. V súpise pápežských desiatkov z roku 1332 sa spomína románsky kostol sv. Michala, ktorý bol postavený pravdepodobne v 2. polovici 12. storočia. Jeho základy boli objavené pri archeologickom výskume v roku 1991.

V 16. storočí bola obec majetkom Péliovcov. V roku 1536 manželka Antona Péliho darovala tunajšie pozemky prepoštstvu v Šahách. V 18. storočí patrila obec Demédyovcom, neskôr Dobránskovcom, Hellenbachovcom, grófovi Steiheinovi, Zmeškalovcom a i.

V roku 1713 mala obec 53 domácností, v roku 1720 dva mlyny, v roku 1828 v nej bolo 100 domov a 602 obyvateľov. Časť z názvom Minor Teszer (dnešné Dvorníky) patrila Štefanovi Báthorymu, v 18. storočí Prónayovcom, neskôr Lukovcom, Radvánszkovcom, Nándoryovcom a i. Títo, ako aj ich predkovia, zamestnávali na svojich panstvách, poliach a dvoroch nevoľných občanov, ktorí časom nadobudli práva na ich vlastnenie. Tu má pravdepodobne pôvod i názov obce Dvorníky.

V 16. - 17. storočí postihli obce turecké výboje. Neprestajné presuny cisárskych vojsk, vpády Turkov vyčerpávali tunajšie obyvateľstvo. Od začiatku 17. storočia boli obce okrem tureckého ohrozovania poznačené aj reformačným a protireformačným hnutím.
Reformačné hnutie nachádzalo v Hontianskej stolici živnú pôdu aj v bohatých šľachtických a zemianskych kruhoch, akými boli v Hontianskych Tesároch rody Hellenbachovcov a Zmeškalovcov.

Súčasťou rekatolizačného hnutia bolo násilné odoberanie chrámov, vyháňanie evanjelických kňazov a učiteľov ako aj súdy s nimi.

Pred tzv. druhý súd v Bratislave sa dňa 25. septembra 1673 dostal aj evanjelický farár Jiří Rufínus (Ružíni) z Hontianskych Tesár. Spolu s tromi superintendantmi, s ich seniormi a 32 kňazmi boli obvinení z toho, že:
"nejen celou rímskokatolíckou cirkev, ale i samého krále z modloslužby obviňují a za modloslužebníků před svými církevníky vyhlašují; o církvi katolické potupně mluví a káží; blahoslavenou panenku Marii, svatých a jejích obrazy vysmívají a znevažují; nepokoj a povstání v krajine rozšiřují a napomáhají; buřičů vlasti a povstalců radou a penězmi (ano i Turků) podporují a skrze to se proti božím a světským zákonům prohřešují, pročež trestu smrti hodni jsou".
Všetci boli odsúdení a okrem jedného, ktorý vo františkánskom kláštore do cirkvi rímskokatolíckej verejne prestúpil, "aneb z vlasti vyvandrovali, aneb ale reversales (že nikdy kázati a kacířstvo ani slovem ani skutkem napomáhati nebudou) podpísali, a tak ve vlasti zůstali, kde se potom mnozí bídně z prác rukou svých živili".

V Hontianskej stolici sa už od 17. storočia začalo rozmáhať vytváranie feudálneho veľkostatku. Sústavné zvyšovanie vykorisťovania viedlo v 18. storočí k protestom poddaných voči svojim zemepánom. Na území našich obcí nedochádzalo k otvoreným vzburám poddaných, ale masový útek od jedného zemepána k druhému, prípadne aj do inej stolice, bol typickou zbraňou poddaných voči hospodárskemu a sociálnemu útlaku. Poddaní z majetkov Demédyovcov v Hontianskych Tesároch utekali do Novohradskej stolice. Priezviská Dvornícky, Šipický svedčia o tom, že obyvatelia našich obcí sa dostali aj do oblasti tzv. vojenskej hranice, na územie, ktoré bolo pod správou a kontrolou Viedenského dvora. 

 V Hontianskych Tesároch pôsobil ako evanjelický farár aj brat Andreja Sládkoviča básnik Karol Braxatoris (1806 - 1869), ktorý je pochovaný na miestnom cintoríne.

Niekoľko storočí mali obe obce spoločný kostol na území Dvorník, spoločného učiteľa, farára i spoločný cintorín. Od roku 1610 pretrvávali medzi obyvateľmi Hontianskych Tesár a Dvorník nezhody. Dokazuje to úradný list Samuela Melika, t. č. superintendanta, z 8. marca 1611, ktorý sa snažil obe strany zjednotiť. Podarilo sa mu to na obdobie necelých dvoch storočí. V roku 1797 vznikli nové nezhody, ktoré musel riešiť aj stoličný súd.

V cirkevnej kronike je zaznamenané, že:
"Hlavní príčina byla ta, že cirkev tesárska vyvolila sobě vlastního školy učitele, k čemu sice i patřící vrchnost pod tou však výnimkou byla přivolila, aby učitel školy dvornícké navždy zůstával kantorem a organistem, za kterou službu jemu těsárané zavázali se ročitě 24 kýly žita a dva fúry dreva platiti".

V roku 1797 nezhody vyústili do otvoreného konfliktu, ktorý sa skončil bitkou v kostole dňa 24. septembra 1797.

Od roku 1798 mali Tesárania vlastný kostol, vlastného farára aj vlastný cintorín. Vo Dvorníkoch mali vlastného farára od roku 1800, kostol si postavili v roku 1854. Na konci 18. storočia vynikala medzi dedinskými (triviálnymi) školami v Honte dvornícka škola spolu s terianskou. Učitelia a žiaci týchto škôl sa stretávali na hraniciach chotárov a viedli dlhé diskusie o vedách a umení.

V 18. a 19. storočí patrili Hontianske Tesáre medzi bohatšie obce. Z výrobnej stránky boli do veľkej miery sebestačné. Pracovali v nich popri sebe profesionálni i amatérski výrobcovia.

V H. Tesároch žili remeselníci desiatich profesií - kováč, mlynár, kolár, tesár, murár, mäsiar, krajčír, obuvník, stolár, debnár. Každý remeselník v obci mal aj kus poľa a choval domáce zvieratá. Gazdom, ktorí pomáhali s koňmi pri orbe, sejbe, žatve, sa pomoc odrábala. Podľa osobitnej dohody si remeselníci odrábali svojimi výrobkami aj inú pomoc. Napríklad debnár z H. Tesár býval v prenajatom byte a debnárskymi prácami si odpracú val nájomné. Remeselníkom sa za ich prácu platilo peniazmi, výnimočne aj naturáliami.

Popri remeselníkoch žili v našich dedinách aj roľníci. Roľníci si zväčša nemohli zabezpečiť poľnohospodárske práce pracovnými silami vlastnej rodiny, preto museli pracovníkov najímať. Najmä v období žatvy prichádzali do H. Tesár a Dvorník na výpomoc obyvatelia zo severnejších častí Hontu. Za prácu sa platilo naturáliami. Zamestnávateľ zabezpečoval nocľah, stravu a dopravu obilia do domovských obcí. Ženci si so sebou prinášali vlastné náradie.

Na žatvu najímali aj miestnych ľudí. Platilo sa im za týždeň alebo za deň. Žatva trvala približne tri týždne až mesiac. Ženci dostávali stravu celý týždeň, aj v nedeľu. Ak boli z iných dedín, zostávali tu aj v nedeľu. Domáci išli síce domov, ale keď bolo navarené, prišli pre nich.

        Hontianske Tesáre mali právo trhu. Konali sa tu dobytčie a výkladné trhy v intervale jedného alebo dvoch dní po sebe. Tieto trhy navštevovali miestni obyvatelia a obyvatelia susedných dedín. Jarmoky bývali šesťkrát ročne a to vo februári, apríli, máji, auguste, septembri a novembri, vždy v prvý piatok v mesiaci. 

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia organizoval v Hontianskych Tesároch Gazdovský spolok Hontianskej župy výstavy dobytka kvalitných plemien s udeľovaním cien.

V medzivojnovom období boli naše obce známymi chovateľmi kontrolovaných býčkov a jalovíc červenostrakatého siementálskeho plemena. Plemenné zvieratá výhodne odpredávali na aukčných trhoch vo Zvolene, Leviciach a Krupine. Chov týchto zvierat si vyžadoval mimoriadnu starostlivosť, odbornosť a kvalitné kŕmenie. Potrebám chovu prispôsobovali aj osevný postup.

V H. Tesároch a Dvorníkoch dosahovali veľký úspech v pestovaní sladovnického jačmeňa. Okrem toho sa orientovali na pestovanie ovsa, ďateliny, lucerny, kŕmnej repy a kukurice. Zásobu krmív si zvyšovali aj sejbou strniskových miešaniek.

Dôležitým zdrojom peňažných príjmov a v prípade núdze aj prameňom obživy bolo v našich obciach ovocinárstvo, vinohradníctvo a včelárstvo. Ovocné stromy, predovšetkým jablone, a tiež rozsiahle vinice boli zdrojom úžitku i ozdobou kraja. Dodnes sa najmä vo Dvorníkoch zachovalo množstvo pivníc, vyhĺbených do skál, ktoré slúžili na úschovu vína, prípadne ovocia, zeleniny a v časoch vojny aj ako úkryt obyvateľov. Včelárstvo má v našich obciach tiež dlhú tradíciu. Včelársky spolok bol založený v roku 1919 - ako jeden z prvých.

H. Tesáre a Dvorníky boli istý čas hraničným miestom slovenčiny - v susedných Teranoch sa už hovorilo aj po maďarsky. Aj keď existovalo medzi dedinčanmi povedomie odlišnosti od maďarských obyvateľov, v minulosti nehrali tieto rozdiely veľkú úlohu. V období pred rokom 1918 posielali rodičia chlapcov z H. Tesár cez zimu na výmenu do Ipeľského Sokolca a Šároviec, aby sa naučili maďarský jazyk. Chodili tam aj do školy.

Pre miestne záležitosti predovšetkým ekonomického charakteru mal v minulosti veľký význam spolok urbarialistov.

Spolok sa staral o určitú časť pasienkov a lesa, najímal pastierov, kováčov, mlynárov (v obciach boli dva mlyny), v správe mal aj miestnu krčmu.

Členstvo v spolku bolo podmienené vlastníctvom podielov. Príjmy urbárskej spoločnosti pochádzali najmä z prenájmu mlynov a zo zárobku krčmy.

Život v dedine a myslenie dedinčanov značne ovplyvňoval učiteľ a farár. Učiteľ dostával v obci byt a okrem toho aj určité pozemky, ktoré obrábal sám, alebo mu pomáhali dedinčania. Časť platu dostával v naturáliách - vo forme darov. Vyberanie naturálií na niektorý výročný sviatok sa zväčša spájalo s vystúpením učiteľa a jeho žiakov. Vyplácanie naturálií prežívalo ako zvyk ešte v medzivojnovom období. Farár mal k dispozícii určitú výmeru polí, lúk a viníc. Obyčajne to bola najkvalitnejšia pôda v chotári. Dostával aj drevo na kúrenie, obilie a víno.
V H. Tesároch bol zavedený zvyk tzv. zlievania vína pre farára po vinobraní. Ako prezrádza zmluva s evanjelickým farárom, uzavretá v roku 1869 v H. Tesároch, platil farár zo svojho platu "rektora". V zmluve je zaistené, že farár dostane:

• půda - pod 3 taráty, na každou pod deset kýl
• louka - na deset vozů
• merice dostává - od celého sezení jeden a pol kýly. Kromě toho od domu každýho či željarskyho či sedliackyho pol kyla žita
• 8 žajdlí vína
• 14 vozů dřeva
• místo třikrálové koledy se mu bude platit 8 zl., ale musí navštívit všechny domy jako kdyby na koledu šel
• štolu bude míti p. farář následující: při křstu oferu a od váčky chléb, slépku i dva groše stříbra; od sobáše spolu i s ohláškami a řečí sobášnou 1 zl. K tomu hovězí jazyk, od váčky mladé nevěsty koláč i 2 groše str., od pohrebu s kázní 1 zl. I s pochovávaním a krátkým odebráním, když se osobitne verše nekonají -s poděkováním 10 grošů, se spěvem 5 grošů, všecko v stříbrné minci
• ofery čtyři - z nich jednu třetinu musel dát rektorovi
• ze zpovědního peníze dostane 5 částek a šestou rektor
• bude mít tři zahrady
• bude mít dvě konopiská
• remeselníci, pastýři našeho náboženství a vdovice platiti budou po 1 zl. str.

V  minulosti sa v ľudovej stavebnej kultúre prejavovala výrazná závislosť od daností prírodného prostredia. Vo Dvorníkoch sa nachádzajú zvyšky niekoľkých menších kameňolomov, v ktorých obyvatelia obcí príležitostne lámali pieskovcový kameň pre vlastnú potrebu - výstavbu domov, hospodárskych budov a pivníc v 19. a na začiatku 20. storočia.
Aj dnes môžeme nájsť v obci zvyšky kamennej architektúry s výtvarne náročnými detailmi. Okrem stavby kamenných domov sa ľahko opracovateľný lomový kameň používal aj na výrobu náhrobníkov.
Na dvorníckom cintoríne sa nachádzajú kamenné náhrobníky miestnej výroby z 19. storočia.

Z  kultúrneho hľadiska malo v obciach veľký význam pôsobenie detského speváckeho zboru, ktorý tvorilo 20 - 30 žiakov prvého až piateho ročníka miestnych škôl.
Založený bol v roku 1952 pod vedením učiteľa Viliama Saktora a za odborno-metodickej pomoci Dr. Imricha Havasa. Svojou aktívnou účasťou na slávnostných podujatiach v obci a okrese šírili hontianske piesne.

V roku 1954 bol založený aj spevácko-tanečný súbor Hont. Založil ho Imrich Havas s manželmi Novomeskými. Dušou súboru, organizátorom, dirigentom i huslistom v 17 člennej ľudovej kapele bol L Havas.
Súbor tvoril spevácky zbor a malá tanečná zložka. Súbor Hont nestačil dokončiť svoj pôvodný zámer, rozšíriť hontiansky folklór do väčšieho povedomia na Slovensku a v roku 1959 sa rozpadol.

Od roku 1932 pôsobí v obciach aj cirkevný spolok, odbor Slovenskej

evanjelickej jednoty, ktorý popri vzdelávaní mravno - nábožensko - národnom pracuje aj na poli sociálno - charitatívnom.

Matica slovenská a Hurbanova evanjelická spoločnosť literárna mali tiež v obci niekoľko členov.

V roku 1938 vznikla v Hontianskych Tesároch telovýchovná jednota TJ Sokol, neskôr sa premenovala na TJ Družstevník Hontianske Tesáre.

Z novodobej histórie obce je nutné spomenúť hlavne zavedenie elektrickej energie (1942), telefónneho vedenia (1927), výstavbu železničnej trate, vybudovanie miestnych komunikácií, vodovodnej siete (1987), plynofikáciu obcí, výstavbu budovy obecného úradu (1925), požiarnej zbrojnice a domov smútku.

V roku 1971 sa obce Hontianske Tesáre a Dvorníky zlúčili spolu so Šipicami a Báčovcami dojednej obce Hontianske Tesáre. Na dopravných značkách a v povedomí ľudí si však zachovali názvy samostatne.