Zaniknutá Ladzianska lesná železnica

        V tomto období sa pravdepodobne začala využívať aj parná trakcia. Vznikol úsek v km 6,8–7,8 v obci Ladzany a následne úsek v km 7,8–11,9, vedúci medzi obcou a lesnými oddeleniami ladzianskeho panstva v Klastavskej doline. Majetky veľkostatku Klastava sa nachádzali až za budúcim km 12,3, v katastri obce Klastava.

       Trakcia zostala animálna (konská) až do začiatku 20. rokov, kedy sa začala pripravovať výstavba novej parnej trate v úseku km 11,9–19,3 a súčasne rekonštrukcia pôvodnej animálnej trate v km 0,0–11,9 – hoci veľkostatok E. Westfrieda zakúpil benzínovú lokomotívu už v roku 1918.

       Tento najstarší úsek neskôr prešiel viacerými úpravami, najprv pri prechode z animálneho na motorický pohon, a následne zo spaľovacieho motora na parný. Parné lokomotívy začali premávať od decembra 1923 na trati Ladzany – Beluj, od roku 1924 aj na trati Hontianske Tesáre – Ladzany a napokon od roku 1925 aj na úseku v km 6,8–7,8, prechádzajúcom priamo obcou Ladzany. Záverečný úsek trate z Beluja na Počúvadlo bol budovaný ako parný v rokoch 1927–1928.

         V roku 1922 bolo vydané povolenie na predĺženie trate zo stanice Hontianske Tesáre. Išlo o rozšírenie koľajiska pri trati župnej železnice. Správa veľkostatku síce mala pôvodné povolenie z rokov 1915–1916, no v nasledujúcich rokoch trať svojvoľne rozšírila na pozemkoch župnej železnice. Správa župnej železnice spolu s ministerstvom železníc a riaditeľstvom ČSD následne požadovali nápravu – buď legalizovať rozšírenie podľa nájomnej zmluvy s ČSD, alebo pozemky vypratať.

     V roku 1923 bola trať predĺžená až na Beluj (Počúvadlo, Mlyn). Najprv došlo k odstráneniu nelegálne postavenej trate LŽ v km 11,90–12,50 a ku skráteniu animálnej železnice z km 11,9 na 11,692. Následne pôvodnú železnicu predĺžil nový nájomca a prevádzkovateľ – E. Westfried ju prenajal Akciovej spoločnosti pre stavebný a drevársky priemysel. Trať sa už budovala pre parnú trakciu, so silnejšími koľajnicami než predtým.

      V rokoch 1927–1928 správa veľkostatku Klastava vybudovala normálnerozchodnú vlečku a novú úzkorozchodnú koľaj v stanici Hontianske Tesáre. Došlo aj k uzatvoreniu zmluvy o spoluužívaní lesnej železnice veľkostatku Ladzany – veľkostatok Klastava nemohol podľa zákona po cudzej trati prepravovať vlastný tovar. Svoj statok a kameňolom preto napojil na ladziansku trať a musel si zároveň vybudovať vlastné prekladisko na železničnú trať ČSD, aby jeho preprava kameňa neblokovala drevnú prepravu Ladzian.

       Na náklady veľkostatku Klastava bolo ladzianske prekladisko s rampou a vykladacou koľajou predĺžené o 100 m smerom k Domaníkam. Drevo sa prekladalo na tretiu staničnú koľaj ČSD v H. Tesároch, zatiaľ čo kameň z Klastavy sa prekladal o 100 m ďalej – už mimo staničných koľají, približne 10 m od trate župnej železnice. Preto bola z tretej staničnej koľaje, cez túto medzeru, vyvedená normálnerozchodná vlečka v dĺžke 102 m, financovaná veľkostatkom Klastava.

       Od roku 1928 tak veľkostatok Klastava prekladal kameň na vlastnom prekladisku, zatiaľ čo veľkostatok Ladzany prekladal drevo na svojom. Doprava na úzkorozchodných tratiach lesnej železnice Ladzany a Klastava sa uskutočňovala vozidlami lesnej železnice, za čo Klastava platila Ladzaniam dopravné. Dopravu na normálnerozchodnej vlečke a prekladisku zabezpečovali ČSD – pristavovali vagóny a realizovali prepravu rušňami, za čo účtovali poplatky obom veľkostatkom.

      Lesná železnica ukončila svoju činnosť v roku 1952. V auguste 1954 bola jej prevádzka oficiálne zastavená rozhodnutím KNV a približne dva roky prebiehala jej demontáž. To, čo bolo ešte použiteľné, prevzali štátne lesy a použili na iných lesných železniciach, najmä na LŽ Vígľaš a LŽ Hriňová.

     Železnica zohrala významnú úlohu v období národnooslobodzovacieho zápasu. Počas Slovenského národného povstania ju povstalecké jednotky intenzívne využívali na prepravu osôb a vojenskej výzbroje.

     Lesná železnica viedla nádhernou krajinou, kde sa vyskytujú vzácne druhy drevín, rastlinstva a živočíšstva.
V súčasnosti je vyhlásená ako Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy.

Text upravený v spolupráci s p. Michalom Gabčonom.