Zaniknutý románsky Kostol sv. Michala

Kostolík patrí do série sakrálnych stavieb, ktoré v minulosti lemovali významnú cisársku – kráľovskú poštovú cestu Magna Via. Znovuobjavený bol náhodou. Na jeseň roku 1990, počas hlbokej orby na poli, nachádzajúcom sa na uvedenom vŕšku, došlo k narušeniu neznámeho podzemného priestoru. Nikto netušil, o čo by mohlo ísť. Medzi ľuďmi kolovala historka o akejsi tajnej chodbe, ktorá viedla z kláštora červených mníchov na Patkôši až na vrch Sitno. Túto záhadu rozlúštil záchranný archeologický výskum pod vedením PhDr. Václava Hanuliaka na jar roku 1991. Neznámym podzemným priestorom bola hrobka, ktorá bola súčasťou zaniknutého Kostola sv. Michala.

Kostol sa prvýkrát spomína v súpise pápežských desiatkov z roku 1332. V písomnej správe z roku 1367 je uvedené, že bol zasvätený sv. Michalovi. Od svojho vzniku v 12. storočí, až do svojho zániku v 19. storočí, prešiel viacerými stavebnými úpravami. Archeologickým výskumom sa podarilo rozlíšiť jednotlivé stavebné etapy. Okrem základnej románskej etapy boli identifikované prístavby z obdobia gotiky, renesancie a baroka.

Najstaršiu etapu z 12. storočia predstavuje jednoloďový románsky kostol s polkruhovou apsidou, s pozdĺžnym priestorovým usporiadaním a klasickou orientáciou, t. j. svätyňou orientovanou na východ. Celková dĺžka kostola bola 1 140 cm, šírka 700 cm a hĺbka apsidy 310 cm. Hrúbka muriva sa pohybovala v rozpätí od 85 cm do 110 cm. Táto jednoduchá stavba bez veže predstavovala typ vlastníckeho zemepanského kostola. Druhá stavebná etapa, stavba veže kostola a zväčšenie polkruhovej svätyne na pravouhlé presbytérium, je rámcovo datovaná do obdobia vrcholnej gotiky, na koniec 13. a začiatok 14. storočia. Presbytérium malo rozmery 500 cm x 600 cm. Juhovýchodné nárožie presbytéria bolo zo statických dôvodov (sklon terénu) zabezpečené oporným pilierom. Vo východnej časti presbytéria bol odkrytý základ oltárnej menzy s rozmermi 75 cm x 155 cm. Súčasťou druhej stavebnej etapy bola i západná prístavba, ktorú pravdepodobne dotvárala veža kostola. Tretia stavebná etapa, pristavanie sakristie k severnej strane gotického presbytéria a k severovýchodnému nárožiu románskej lode kostola, bola realizovaná pravdepodobne v 15. storočí. Vonkajšie rozmery základov sakristie sú 450 cm x 600 cm. Severovýchodné nárožie sakristie malo oporný pilier, ktorý bol pravdepodobne vybudovaný iba z hľadiska pohľadovej symetrie ako pendant k juhovýchodnému opornému pilieru presbytéria. Štvrtú, najmladšiu stavebnú etapu, predstavuje pristavanie karneru (kostnice)  pozdĺž celej severnej strany lode a veže kostola a stavba barokovej hrobky v interiéri najstaršej časti v 17. storočí. Klenba tejto hrobky bola pri hlbokej orbe v roku 1990 porušená. Chýbajúca časť muriva na vrchole klenby umožňovala nahliadnuť dovnútra porušeného objektu. Vnútorný priestor bol vytvorený jednoduchou valenou klenbou, osadenou na uzavretom obdĺžnikovom priestore. Z cirkevných dokumentov a zápisov je zrejmé, že hrobku dala postaviť rodina Lenkei z Krupiny pre vlastné potreby. Z neznámych dôvodov boli v roku 1720 do hrobky uložené pozostatky barónky Clary Johanny von Seherr-Thoss, rodenej grófky von Purgstall (1687 – 1720), manželky Johanna Christopha von Seherr-Thoss (1670 – 1743), cisárskeho poľného maršala, veliteľa mesta a pevnosti Brno. Hrobku ozdoboval krásny náhrobný kameň, ktorý sa zachoval dodnes. Je umiestnený v evanjelickom kostole vo Dvorníkoch. Tento náhrobný kameň a tajomné okolnosti života a smrti barónky Clary Johanny von Purgstall, o ktorej v miestnych historických dokumentoch nie je žiadna zmienka, zaujali aj Andreja Kmeťa, kňaza na neďalekom Prenčove. Vo svojom diele Náhrobky kamenné v hrobitove Prenčovskom  (1893) píše: „Pani, ktorej náhrobok dvornický platí, zomrela vraj v ceste. Bohužiaľ, ani v Tesárskej, ani vo Dvornickej matrike zomretých nenie zaznačená. Keď náhrobok bol hneď robený, ako zomrela, blízko 200 rokov, tak je náhrobok výborne zachránený. Chcel som vyzkúmať, kto tá pani bola, kde bývala, kam cestovala, i písal som šľachtickým osobám, i samému dedičovi panství a mena Purckstallovcov a májor dómusovi, pánu Henrikovi Hammer-Purckstall, námestnému radcovi v Nemeckom Hrádku (Gratz) v Štýrsku: ale bohužiaľ, nemohol som sa ničoho dozvedeť.“

Počas záchranného archeologického výskumu boli v interiéri kostolíka objavené rôzne keramické stredoveké nálezy – fragmenty nádob a mince. V severozápadnom nároží  neskorogotickej sakristie bol objavený ojedinelý nález. Ide o klasickú bronzovú sakrálnu plastiku Ukrižovaného (Corpus Christi), datovanú do 1. polovice 13. storočia. Plastika bola odliata do formy, jej maximálna hrúbka je 1,6 cm, výška 15,9 cm a maximálna šírka 6,6 cm. Nález predstavuje už iba torzo, dolná časť rúk bola odlomená.

Kostol sv. Michala až do konca 18. storočia spoločne používali obyvatelia Hontianskych Tesár a Dvorníkov, ktorí tvorili jeden spoločný cirkevný zbor. Medzi Hontianskotesárčanmi  a Dvorníčanmi však niekoľko storočí trvali nezhody. Už v roku 1611 boli napomínaní cirkevnou vrchnosťou a vyzývaní k obapolnej láske a svornosti. Okrem spoločného kostola mali aj spoločný cintorín, farára a učiteľa. Hontianskotesárčania dohodu porušili a zvolili si vlastného učiteľa, k čomu im dala súhlas aj cirkevná vrchnosť. Zároveň prestali platiť učiteľovi, ktorý bol z Dvorník. Dvorníčania to chápali ako opovážlivosť a nesúhlasili s tým. Hontianskotesárčania na svojom trvali, Dvorníčania ešte viac odporovali. Vypukli nové nepokoje, ktoré  vyvrcholili  na jeseň v roku 1797 prudkou výmenou názorov a bitkou v chráme Božom. Voľakedy mocný dvornícko-tesársky cirkevný zbor sa následkom sporov rozdelil na dva malé cirkevné zbory. Po viac ako šiestich storočiach používania spoločného kostola si Hontianskotesárčania v roku 1798, s výdatnou podporou miestneho zemepána Juraja Hellenbacha, postavili vlastný kostol. Dvorničania, ktorí nemali podporu zemepána, naďalej používali starý kostol sv. Michala až do roku 1856, kedy si tiež postavili vlastný kostol. Kostolík svätého Michala zostal opustený, postupne chátral a jeho ruiny prikryla zem. Vytratil sa z povrchu zemského aj z povedomia ľudí až do jeho náhodného znovuobjavenia v roku 1990. Tichým svedkom minulosti, slávy aj úpadku kostola,  je vzácny náhrobný kameň, krstiteľnica a pozlátený pohár, ktoré sa zachovali dodnes.

Autor: Mgr. Anna Spišiaková

Zdrojový dokument: Hont a jeho dejiny. 2021, 1. roč. 3. č. s. 26 – 29. ISSN 2728-88333

Miesto

48° 11' 51.4284" N, 18° 54' 52.7148" E